Vyhľadávanie:   
v názve knihy   v popise knihy   autora
Logo Kníhkupectva LIC

Informácie: 0915 913 543, ďalšie kontakty

 

Rozhovory po rokoch

Obálka: Rozhovory po rokoch

Ľuboš Jurík

Kategória: Rozhovory a memoáre

Vydanie: 1

Rok vydania: 2011

ISBN: 978-80-8119-035-3

Rozmery: 165 x 240

Väzba: tvrdá

Počet strán: 504

 

Cena: 5.00 €       Pôvodná cena: 17.6 €

 

  ks  

Elektronické verzie knihy:

 

Anotácia: Titul knižky znamená nielen návrat k žánru, ale aj k viacerým slovenským autorom, s ktorými autor pred rokmi uverejnil interview. Sú to spisovatelia Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.

 


Odporúčané odkazy:

 


Ukážky z diela:

Daniel Hevier – Mlčanie je výrečnejšie ako tamtamy
Čitateľov, kritikov a zrejme aj vydavateľov si prekvapil prózou Kniha, ktorá sa stane (2009). Prečo si sa rozhodol napísať prózu v takomto tvare a takýmto štýlom? Akoby si bol unavený z čítania prozaických textov, akoby ti bola pri-
tesná tvoja básnická koža... Považuješ Knihu, ktorá sa stane za postmodernu, za experiment?

Pre mňa je, naopak, Kniha, ktorá sa stane veľmi tradičnou prózou, odvolávajúcou sa na archetypálne charakteristiky epiky – rozprávanie príbehu, fabulovanie, domýšľanie i bohapusté vymýšľanie. Dlho som hľadal jazyk pre svoju epiku a možno som ho našiel v  rozprávkach, mýtoch, apokryfoch, orálnych formách rozprávačstva. Ako prozaik som debutoval po päťdesiatke, a to už nie je čas na hokusy, pokusy, experimenty.

Jozef Banáš – Spisovateľ by mal byť hľadačom pravdy
V prípade tvojej knihy Zastavte Dubčeka! možno hovoriť o politickom románe alebo o románe s historicko-politickou témou. Táto próza je prakticky prvým beletrizovaným pokusom predstaviť výnimočný osud Alexandra Dubčeka a jeho význam v našich moderných dejinách. Dubčekovo pôsobenie v politike je hodnotené rozporuplne, má svojich obdivovateľov, ale aj kritikov. Prečo si sa rozhodol napísať Dubčekov príbeh?

Keď som v  roku 1990 bicykloval po  skalnatom gréckom ostrove Ithaka, rodisku Odyssea, prišiel som na  kopec, kde starý muž pásol kozy. Dali sme sa do reči. Spýtal sa ma „where do you come from?“ a ja som povedal „Czechoslovakia“. On roztiahol tvár do  širokého úsmevu a povedal: „Dubček.“ Myšlienku napísať príbeh o Alexandrovi Dubčekovi som nosil od roku 1990, keď som sa mohol s Dubčekom dlhšie zhovárať, ale zrodila sa z poznania, ako žalostne málo mladí ľudia na Slovensku o ňom vedia.
Skúsenosť z besied s mladými ľuďmi na Slovensku ma skutočne deprimovala. Mojou prvoradou ambíciou nebolo konkurovať ľuďom, ktorí sa osobnosťou Alexandra Dubčeka zaoberali vedecko-bádateľsky, ale pokúsiť sa rekonštruovať jeho životný príbeh tak, aby som najmä mladých ľudí k tomuto najznámejšiemu Slovákovi vo svete priviedol.

Kamil Peteraj – V poézii je vždy sloboda
Čo sa po novembri 1989 zmenilo v tvojom živote?

Zmenilo sa veľa, najviac sa zmenilo vedomie ľudí. Čo sa však nezmenilo, je to, že sme stále manipulovaní, teraz ešte rai novanejšie. Žijeme v  ére, ktorej sa hovorí modulárny kapitalizmus. Všetko, čo okolo seba vidíme, je
zmontované z modulov. Moduly sa vyrábajú lacno, ľahko, nie je to náročné, ide to takmer bez prispenia človeka. Aj vnútro ľudí sa formuje modulárne, teda bez minulosti, bez hlbšieho vzťahu k rodine, bez koreňov, aby bol ktokoľvek rýchlo zameniteľný. Táto modulárnosť, ľahká zameniteľnosť
akosi „rozpúšťa“ ľudskú identitu a čoraz viac z nás robí súčiastky modernej trhovej spoločnosti. Stále viac sme zotročovaní virtuálnou realitou. Sme otrokmi tejto virtuálnej reality a manipulácie médiami, všelijakými príživníckymi agentúrami, ktoré nás denne balamutia, až sa v  tom chaose napokon nikto nevyzná. Žijeme v dobe pseudobohatého proletariátu. To je tiež modul. V podstate je to mcdonaldovská linka: Príď, nažer sa, vypi a zmizni. A potom tu máme 3 - 5-percentnú vrstvu bohatých, ktorí lietajú na dovolenky vlastnými lietadlami, na vlastné ostrovy, do vlastných hotelov. Týchto päť percent ľudí ovláda svet a osudy ostatných. Ale ja mám ďaleko od konšpiratívneho videnia sveta, aj keď by sa dalo hľadať a nájsť. Nemáme však dosť faktov. Svet je brutálne postavený na peniazoch a tu je dôsledok. Je to svet, v ktorom sa tvrdo presadzujú ekonomické a finančné záujmy bez ohľadu na etiku a nejaké humanistické princípy. Na druhej strane – táto situácia má nepochybne aj pozitívne črty, ale nás už z toho naše umelé zuby bolieť nebudú. Ako povedal Efraim Kischon: Budúcnosť už mám našťastie za sebou. My sme v tomto modulárnom svete ako starožitný nábytok, ktorý zožierajú červotoče pochybností. Chceme mať viac slobody, ale vrháme sa do väčšieho otroctva.

Ladislav Ballek – Literatúra nebude politike slúžkou
Od vydania tvojej trilógie – Južná pošta (1974), Pomocník (1977) a  Agáty (1981) – prešlo relatívne veľa rokov, a tak je namieste, aby si sa spätne pozrel na toto obdobie, na tieto diela a pokúsil sa ich zhodnotiť, povedať, čo pre teba znamenajú.

... Svoj pohľad sústredil som predovšetkým na stredné spoločenské vrstvy a urbánnu kultúru, pre správu spoločenstva a štátu určujúcich v našich pomeroch, a najmä v rokoch päťdesiatych, vtedajšou mocou vynútene vyradených na  spoločenský okraj. S oduševnením sa nám ponúkala kultúra pseudoľudová, a to od  spôsobu medziľudskej komunikácie, v prevahe hrmotnej, nad rámec spontánnej, po oblečenie zvlášť neuhladeného vkusu. A tí takzvaní šviháci v našom meste boli kritizovaní vtedy nezriedka aj verejne. Pritom naše domáce stredné vrstvy a urbánna kultúra nemali dlhú tradíciu, v rozmeroch vskutku národných a štátnych tvorili sa až po vzniku Československa. A pritom najmä stredné spoločenské vrstvy musia dbať o  svoju dobrú povesť. Bez dodržiavania dobrých mravov jej niet. A naša inteligencia odjakživa bola, je, keď, verím, naďalej aj bude tým najlepším hovorcom a  najpresvedčivejším obhajcom prostých ľudí, najslobodnejším analytikom všetkých spoločenských vrstiev a celonárodných a celoštátnych udalostí vcelku.

Ladislav Ťažký – Bolestivé návraty
Takže ani po vylúčení zo strany a spisovateľských organizácií si nezostal osamotený...

Dnes už to vnímam inak, ale vtedy to až také jednoduché nebolo. Po prežití vylúčenia, keď už sa nemusím báť žiadnej strany, žiadnej eštébé, uličných dôverníčok, môžem zo skúsenosti povedať, chvalabohu, že ma vylúčili, kritizovali verejne, bili, ale len slovami a ponižovali zákazmi publikovať, vykonávať isté práce, a tým ma zachránili pred zlyhaním, ktoré by ma možno postihlo, keby som bol počul od  strany a zväzu spisovateľov chvály, aký som veľký, dôležitý, aký som káder, keby mi vychádzali aj nepredajné knižky, a keby som každý rok – ako istí spisovatelia – dostával literárnu, štátnu, ministerskú či vydavateľskú cenu. Nič tak nepokazí charakter človeka ako samá sláva a bohaté honoráre, cesty do zahraničia, pobyty v  spisovateľských domovoch, výlučnosť a pozlátková úcta. Takto odmenený a oslávený autor, herec, výtvarník i vedec spanštie, stane sa bohorovným a myslí si, že je na svete nenahraditeľným. Neuvedomuje si, že sa práve stáva zbytočným, ba prekážajúcim a brzdou v  literatúre.

Ľubomír Feldek – Skúšal som dať svet do poriadku
Aj keď je to možno naivná otázka: máš nejaké životné krédo?

Ostaňme pri Biblii. Čo by Boh dokázal, nebyť chaosu? Z chaosu stvoril svet. To som vždy pokladal za veľmi poučné. Nielen ja, ale napríklad aj Picasso, ktorého krédom bolo „nehľadám, nachádzam”. Françoise Gillotová v knihe Žila som s Picassom si spomína, že Picasso si v ateliéri nikdy neupratoval. Keď už bol neporiadok taký veľký, že ho z ateliéru vytláčal, prenajal si nový ateliér. Aj to je veľmi poučné. Aspoň pre mňa. Rovnako ako Picasso totiž rešpektujem svoj neporiadok. Nemám vôbec prehľad o tom, čo som v živote urobil a neviem, čo urobím v najbližšej chvíli. Nedávno som napríklad rýmovane preložil Pieseň piesní – je to jeden z mojich najlepších
prekladateľsko-básnických výkonov a urobil som ho len preto, že som sa o ňu doslova potkol. Aj svojej žene vravievam: Keď si upracem, zomriem...
Miluje ma, nemusím upratovať.

Milan Lasica – V  humore je najdôležitejší štýl
Aká je vaša definícia humoru?

Niekto povedal, že humor je najdôstojnejší spôsob, ako byť smutný. Definície sú vtipné, duchaplné, ale ťažko vystihnú podstatu. To je, ako keby ste sa ma opýtali, „čo je to život“. Nijaká odpoveď by nebola definitívna a úplná. Werich raz povedal, že definovať humor, to je ako zistiť, prečo žije zajac. Rozpitvete ho, prídete na to, ale už je po zajacovi. Ja sa nebudem pokúšať o definíciu. Tvrdím len, že humor veci nespovrchňuje, ale prehlbuje. Že humor nie
je len púha veselosť, že má v sebe hlbšie dimenzie. Hoci ani veselosť nie je na zahodenie. Hoci, poznáte to, permanentne veselí ľudia idú dosť na nervy.

Stanislav Štepka – Smiech sa vždy dobre počúva
Inscenácia Vygumuj a napíš mala premiéru v septembri 1989, teda len pár týždňov pred netušenými (tušenými?) spoločenskými a politickými zmenami. Už vtedy všeličo naznačila... Ako ju prijali diváci? Zdá sa, že ani po novembri 1989 nestratila nič na príťažlivosti, aj aktuálnosti a dosiahla množstvo repríz...

Keď si Janko Melkovič prečítal hru Vygumuj a napíš, hneď sa s obrovskou pasiou pustil do komponovania. Samozrejme, v tej chvíli vôbec netušil, že ho režisér Juraj Nvota obsadí do hlavnej a mimoriadne chúlostivej úlohy – zahrať si, či presnejšie stvárniť na javisku sám seba. Melkovič úlohu skladateľa Petroviča zvládol excelentne! Keď sme hru dohrali na premiére – bolo to 21. septembra 1989 na našej scéne – diváci sa v sále postavili a pochytali
sa za ruky. Po repríze v Žiline zase nastalo také ticho, že sa, tuším, dalo krájať. Do toho ticha sa zdvihol jeden divák a zreval na celé divadlo: „Ďakujem
vám za dve hodiny slobody!“ No a potom prišli novembrové dni a my sme si začali naivne myslieť, že už hru netreba uvádzať, lebo už všetko bude inak a  iné. Kdeže! Nebolo. Smutno-smiešnu bilanciu o predchádzajúcom polstoročí sme ešte roky hrali pred preplnenými sálami až po 246. reprízu...

Nákupný košík

Košík je prázdny

 

NajNakup.sk - Objavte najlepšie ceny na slovenskom internete.